Top 10 albumov, ktoré definovali punk 70. rokov

Punk sa nezačal manifestom. Začal sa netrpezlivosťou. Pár ľudí prestalo čakať, kým ich niekto pustí na pódium, a postavili si vlastné.

Doslova. V marci 1974 dostala jedna newyorská kapela povolenie hrať v ošarpanom bare na Bowery a pódium si musela zbúchať sama. Kapela sa volala Television, bar sa volal CBGB a z ich nedeľných koncertov vyrástla celá americká scéna. O dva roky neskôr sa to isté dialo v Londýne. Na prvých koncertoch Sex Pistols stálo pár desiatok ľudí a poriadna časť z nich mala do pol roka vlastnú kapelu.

Technicky bol punk krok späť a presne o to išlo. Namiesto desaťminútových skladieb dve minúty. Namiesto sólového kúzlenia tri akordy na lacnej elektrickej gitare a malý zosilňovač natočený na doraz. Basgitara nehrala melodické linky, hrala osminy. Bicie držali tempo a viac sa od nich nechcelo. Nahrávalo sa rýchlo, pretože na dlhé štúdiové sedenia neboli peniaze, a práve vtedy sa ukázalo, že za týždeň vieš spraviť platňu, ktorá vydrží päťdesiat rokov.

Vybrali sme desať albumov, na ktorých punk sedemdesiatych rokov naozaj stojí. Ideme od desiateho miesta po prvé, takže to najsilnejšie ťa čaká na konci. Všetky nájdeš na LP platniach aj na CD.

Skôr než sa punku začalo hovoriť punk, hrali New York Dolls. Päť chlapov na vysokých podpätkoch, ktorí robili rokenrol tak hlasno a nedbalo, že sa to nedalo zaradiť nikam inam. Debut im vyšiel 27. júla 1973 vo vydavateľstve Mercury. V štúdiu Record Plant ho nahrali za osem dní a zmixovaný bol za pol dňa. Produkoval ho Todd Rundgren, ktorý kapelu považoval za amatérov, a možno práve preto na platni zostalo všetko presne tak, ako to hrali naživo.

Personality Crisis, Trash a Jet Boy znejú ako Rolling Stones, ktorých niekto týždeň nepustil spať. Gitary Johnnyho Thundersa a Sylvaina Sylvaina sa navzájom prekrikujú, David Johansen spieva, akoby mu na intonácii vôbec nezáležalo, a celé to drží pokope číra drzosť. Kritici vtedy nevedeli, čo si s tým počať, a platňa sa takmer nepredávala. O tri roky ju mala doma každá začínajúca kapela v New Yorku aj v Londýne.

Fun fact: pôvodný bubeník Billy Murcia zomrel v roku 1972, ešte pred nahrávaním debutu, a nahradil ho Jerry Nolan. Kapelu neskôr manažoval Malcolm McLaren, ten istý človek, ktorý potom dal dokopy Sex Pistols.

Ak niekto v roku 1973 znel ako punk skôr, než punk vôbec existoval, boli to The Stooges. Tretí album im vyšiel 7. februára 1973 v Columbii, nahrávali ho v Londýne v štúdiu CBS a celý stojí na dvojici Iggy Pop a gitarista James Williamson. Väčšinu skladieb napísali spolu. Williamsonov tón, suchý a bez štipky vzduchu, dodnes slúži ako referencia, keď má niekto vysvetliť, ako má znieť gitara cez poriadne preťažený kanál.

Search and Destroy otvára album riffom, ktorý o štyri roky prepísala polovica londýnskych kapiel. Gimme Danger ukazuje druhú stranu, pomalú a plazivú, kde napätie stúpa namiesto hlasitosti. Album vtedy prepadol a kapela sa krátko po ňom rozpadla. Sex Pistols aj The Damned sa k nemu neskôr hlásili ako k učebnici.

Fun fact: platňa existuje v dvoch oficiálnych mixoch. Ten pôvodný z roku 1973 spravil David Bowie, ktorý kapele vybavil aj zmluvu s Columbiou, keď vydavateľstvo odmietlo surový mix od kapely. V roku 1997 si album premixoval sám Iggy Pop a spory o to, ktorá verzia je lepšia, trvajú dodnes.

Patti Smith prišla na scénu ako poetka, nie ako speváčka, a práve preto z jej debutu vzniklo niečo, čo dovtedy neexistovalo. Horses vyšli 10. novembra 1975 v Arista Records, nahrávali sa v septembri toho roku v Electric Lady Studios a produkoval ich John Cale z Velvet Underground. Nič sa neleštilo. Všetko sa podriadilo slovu.

Album otvára prerobená Gloria od Van Morrisona, ktorú Smith rozobrala a poskladala nanovo okolo vlastnej poézie. Deväťminútová Land stavia na starom hite Land of a Thousand Dances a mení sa na prúd vedomia, aký dovtedy na rockovej platni nikto nepustil. Kapela za ňou hrá jednoducho, takmer garážovo, a kontrast s textami je presne to, čo z Horses spravilo vzor pre všetko, čo prišlo po nich.

Fun fact: čiernobiely portrét na obale nafotil Robert Mapplethorpe, vtedy ešte neznámy fotograf a jej najbližší priateľ, s ktorým predtým roky bývala. Biela košeľa, sako prehodené cez plece, žiadny make-up. Ten obal odvtedy skopírovali desiatky ľudí.

Kým Londýn riešil škandály v televízii, v Belfaste sa punk hral v meste s hliadkami a kontrolnými stanovišťami. Stiff Little Fingers nahrali debut v roku 1979 a stal sa vôbec prvým albumom, ktorý vydalo vydavateľstvo Rough Trade. V britskom rebríčku vyšplhal na 14. miesto, čo bolo na kapelu bez veľkej firmy za chrbtom neslýchané.

Hlas Jaka Burnsa znie ako niekto, komu už dávno preskočilo v krku od kriku. Texty písal spolu s novinárom Gordonom Ogilviem, ktorý kapelu zároveň manažoval. Suspect Device hovorí o tom, čo sa stane s človekom, ktorému dosť dlho opakujú, na ktorej strane má stáť. Alternative Ulster vyšla ako singel v októbri 1978 a stala sa hymnou generácie, ktorá nechcela ani jednu z ponúkaných strán. Toto nie je punk o nude na predmestí, ale o meste, kde sa strieľalo.

Fun fact: názov kapely nie je ich vlastný nápad. Zobrali si ho zo skladby Stiff Little Fingers z albumu Pure Mania, ktorý v roku 1977 vydali londýnski The Vibrators.

Wire boli štyria umeleckí školáci a na punk sa pozreli ako na materiál, nie ako na životný štýl. Pink Flag vyšiel 25. novembra 1977 pod hlavičkou Harvest, nahrávali ho v septembri a októbri v Advision Studios a produkoval ho Mike Thorne. Na platni je dvadsaťjeden skladieb a celá trvá 35 minút a 26 sekúnd.

Princíp bol jednoduchý a nekompromisný. Keď stačil jeden riff, druhý sa nepridával, a keď refrén nebolo treba zopakovať, kapela jednoducho prestala hrať. Field Day for Sundays trvá dvadsaťosem sekúnd. Ďalšie skladby končia po štyridsiatich piatich. Vedľa nich stoja Ex Lion Tamer a titulná Pink Flag s normálnou dĺžkou a o to väčším dosahom. Z tejto platne vyrástol post-punk aj americký hardcore a keď si ju pustíš v poriadnych slúchadlách, počuješ, aké je to premyslené.

Fun fact: skladbu 12XU z tohto albumu prevzali americkí Minor Threat a ich verzia vyšla v roku 1982 na kompilácii Flex Your Head. Jedna z prvých spojok medzi britským punkom a washingtonským hardcore.

Television boli prvá kapela, ktorú Hilly Kristal pustil hrať do CBGB. Nedeľnú rezidenciu tam začali 31. marca 1974 a pódium si postavili vlastnými rukami. O tri roky neskôr, 8. februára 1977, vydali v Elektre debut, ktorý mal so zvyškom scény spoločnú energiu, ale nie prístup ku gitare.

Marquee Moon je predovšetkým platňa o dvoch gitarách. Tom Verlaine a Richard Lloyd nehrajú akordy proti sebe, ale okolo seba. Jeden vedie linku, druhý ju komentuje, a v desaťminútovej titulnej skladbe to vygraduje do sóla, ktoré s bluesovými klišé nemá nič spoločné. Album produkoval Verlaine spolu so zvukárom Andym Johnsom, ktorý predtým pracoval s Rolling Stones. Že to vedeli aj na tri minúty, dokazujú Venus a Friction.

Fun fact: pôvodným basgitaristom kapely bol Richard Hell. Odišiel ešte pred nahrávaním, založil The Heartbreakers s bývalými členmi New York Dolls a potom kapelu Voidoids. Na Marquee Moon už hrá Fred Smith, ktorý predtým pôsobil v Blondie.

Sex Pistols mali škandály, The Damned mali náskok. Ich singel New Rose vyšiel 22. októbra 1976 a bol vôbec prvým singlom britskej punkovej kapely. Album Damned Damned Damned ho nasledoval 18. februára 1977 v Stiff Records a stal sa prvým albumom, ktorý vydala britská punková kapela. V rebríčku sa dostal na 34. miesto.

Nahrával sa v Pathway Studios s producentom Nickom Lowom a znie presne tak, ako sa v roku 1977 hralo naživo. Rýchlo, špinavo, bez opráv. Neat Neat Neat ťahá basová linka, Dave Vanian spieva, akoby sa práve vrátil z pohrebu, a bubeník Rat Scabies mláti do súpravy, akoby ju chcel rozbiť. Pre kapely, ktoré vtedy začínali, to bol hlavne dôkaz, že sa to dá aj bez veľkej firmy za chrbtom.

Fun fact: The Damned boli aj prvou britskou punkovou kapelou, ktorá odohrala turné v Amerike. Prvé dva sety zahrali 7. apríla 1977 práve v CBGB.

Toto je platňa, na ktorej sa punk zmenil z nápadu na formu. Ramones vydali debut 23. apríla 1976 v Sire Records a nahrali ho za sedem dní, z toho tri dni nástroje a štyri dni spev. Celé to stálo 6 400 dolárov. Producent Craig Leon neskôr povedal, že spraviť album za týždeň a za takú sumu bolo vtedy nemysliteľné.

Štrnásť skladieb, necelá polhodina, ani jedno sólo. Blitzkrieg Bop, Beat on the Brat, Judy Is a Punk a Now I Wanna Sniff Some Glue stoja na barré akordoch, ktoré Johnny Ramone mláti samými downstrokmi, na base Dee Deeho a na tempe, ktoré nikdy neklesne. Práve táto platňa presvedčila stovky ľudí, že na kapelu stačí gitara, basgitara, súprava bicích a chuť. Keď Ramones v lete 1976 odohrali koncerty v Londýne, sedeli v publiku ľudia, ktorí o pár mesiacov nahrali ďalšie platne z tohto zoznamu.

Fun fact: ikonickú fotku štyroch chlapov pri tehlovej stene nafotila Roberta Bayley pre časopis Punk a dostala za ňu 125 dolárov. Vydavateľstvo najalo na obal renomovaného fotografa, ale kapele sa jeho vyleštené zábery nepáčili a presadila si Bayleyovej snímku.

Jediný štúdiový album Sex Pistols vyšiel 28. októbra 1977 vo Virgin Records. Rozhlas ho odmietal hrať, časť obchodov ho odmietala vystaviť, a napriek tomu debutoval na prvom mieste britského rebríčka. Málokedy sa stane, že jedna platňa za jeden rok zmení celý hudobný priemysel. Táto to spravila.

Anarchy in the U.K., God Save the Queen, Pretty Vacant a Holidays in the Sun znejú tvrdšie, než sa o punku zvykne hovoriť. Gitary Steva Jonesa sú navrstvené a mohutné, takže album má bližšie k hardrocku než k trom akordom v garáži. Nad tým Johnny Rotten neskladá melódie, ale útočí. Žltoružový obal s písmenami vystrihanými ako z novín navrhol Jamie Reid a stal sa jedným z najkopírovanejších vizuálov v dejinách hudby. Nájdeš ho aj na hudobnom merchi.

Fun fact: pre slovo v názve skončil album na súde. Manažéra predajne Virgin v Nottinghame Chrisa Sealea zatkli 5. novembra 1977 za to, že vystavil plagát s názvom albumu, a obvinili ho podľa zákona o neslušnej reklame z roku 1889. Obhajobu prevzal advokát John Mortimer, ktorý pred súdom vysvetlil, že slovo bollocks je staré anglické pomenovanie pre nezmysel. Súd 24. novembra 1977 predajcu oslobodil.

Punk mal podľa všetkých vydržať dva roky a skončiť. The Clash namiesto toho nahrali dvojalbum, ktorý vyšiel 14. decembra 1979 v CBS a ukázal, že sa žáner dá roztiahnuť, kam len chceš. Nahrávali ho od augusta 1979 v Wessex Studios asi päť až šesť týždňov s producentom Guyom Stevensom.

Na devätnástich skladbách nájdeš punk, ska, reggae, rockabilly aj soul a nič z toho nepôsobí ako výlet mimo domu. Titulná London Calling je hymna o meste, ktoré čaká na katastrofu. The Guns of Brixton napísal a spieva basgitarista Paul Simonon o štvrti, v ktorej vyrastal, a jej basová linka patrí k najcitovanejším v britskom rocku. Rudie Can't Fail, Spanish Bombs a Death or Glory ukazujú kapelu, ktorá už nič nemusí nikomu dokazovať. Ak si máš z tohto zoznamu kúpiť jedinú platňu na gramofón, kúp si túto.

Fun fact: fotku na obale spravila Pennie Smith 21. septembra 1979 v newyorskom klube The Palladium. Paul Simonon na nej rozbíja svoju basgitaru Fender Precision o pódium. Smith fotku považovala za rozostrenú a nepoužiteľnú, Joe Strummer a výtvarník Ray Lowry v nej videli pravý opak. Lowry k nej doplnil ružový nápis po ľavej strane a zelený po spodnej hrane, presne podľa obalu debutu Elvisa Presleyho z roku 1956.

Punk sedemdesiatych rokov netrval dlho a časť jeho sily bola práve v tom. V roku 1980 už bola scéna niekde inde. V Amerike z nej vyrástol hardcore s kapelami ako Dead Kennedys a Misfits, v Británii sa časť muzikantov otočila k post-punku a k tmavším veciam, aké robili Joy Division.

Ozvena však nikdy neprestala. Bez týchto desiatich platní by neexistovala Nirvana, Green Day ani väčšina toho, čo dnes vzniká v garážových skúšobniach. A hlavne, punk nikdy nebol o vybavení. Stačí ti gitara, zosilňovač, zopár trsátok a chuť si to zahrať nahlas. Zvyšok je len hlasitosť.

Ak ťa takéto zoznamy bavia, pozri sa aj na albumy, ktoré definovali britský heavy metal, grunge, nu metal, synth-pop 80. rokov a boom bap.

Zdroj fotografií: Shutterstock, Wikipedia, Discogs