Fender Precision Bass: Legenda od 50. rokov

Keď si pustíš takmer akúkoľvek nahrávku z posledných 70 rokov a započúvaš sa do basovej linky, s veľkou pravdepodobnosťou počúvaš Fender Precision Bass. Nie je to nadsádzka, je to jednoducho nástroj, ktorý sa dostal na toľko platní, že by sa dali rátať skôr tie, kde nie je. A čo je na tom možno najzvláštnejšie, jeho tvar aj zvuk sa od roku 1957 prakticky nezmenili.

Od chvíle, keď sa v októbri 1951 predal prvý kus, ubehlo presne 75 rokov a Fender si to pripomína aj pečiatkou na zadnej strane hlavy nových modelov. Matej si v novom Backline vzal do rúk dve Fender Player II Precision Bass, jednu s javorovým a druhú s palisandrovým hmatníkom, a riešil otázku, ktorá sa medzi basgitaristami ťahá desaťročia.

Aby sa dalo pochopiť, prečo bola Precision taká zásadná, treba si predstaviť, ako to vyzeralo pred ňou. Basista stál v kapele za kontrabasom, čo je nástroj veľký ako dospelý človek, ktorý sa do auta nezmestí a do klubu sa musí nosiť po schodoch. Ešte horšie na tom bolo, že ho nebolo poriadne počuť. Kapely hrali čoraz hlasnejšie, dychové sekcie šli naplno, gitary už boli elektrické a bubny sú hlasné odjakživa, takže kontrabas sa z toho mixu strácal ako prvý.

Leo Fender to vyriešil tak, ako riešil všetko, teda technicky. Vzal tvar, ktorý poznal z Telecastera, pridal druhý roh, aby nástroj s dlhým a ťažkým krkom visel na popruhu vyvážene, a po dlhom skúšaní sa ustálil na menzúre 34 palcov. Chcel dosť dlhú strunu na to, aby mala poriadnu rezonanciu, ale zároveň nie takú, aby boli pražce od seba nepohodlne ďaleko. Tých 34 palcov platí dodnes a stal sa z nich štandard, podľa ktorého sa stavia väčšina basgitár na svete.

Prvý kus sa predal v októbri 1951 za 199,50 dolára a dostať sa dal len v priehľadnej blonde farbe. Problém však nastal hneď potom, lebo vtedajšie gitarové komba basové frekvencie jednoducho neutiahli a pri hlasnejšom hraní sa rozsypali. Fender preto musel postaviť aj prvý basgitarový zosilňovač na svete, legendárny Bassman, ktorý sa paradoxne stal kultom skôr medzi gitaristami než medzi basgitaristami.

Tu veľa ľudí tipuje zle, lebo slovo Precision sa netýka zvuku ani presnosti hrania, ale pražcov. Kontrabas pražce nemá, takže basista si intonáciu hľadá uchom a prstom, a čím vyššie na krku ide, tým je to ošemetnejšie. Leo Fender bol posadnutý presnosťou výroby a jeho nástroj mal pražce osadené tak presne, že sa na ňom dalo hrať čisto prakticky hneď. Preto Precision. Bola to v podstate reklama na to, že sa na nej netrafíš vedľa, a práve preto na ňu prestupovali gitaristi, ktorí basu dovtedy v rukách nikdy nedržali.

Prvé roky sa Precision ešte hľadala. V roku 1954 dostala zaoblené telo a výrez pod predlaktím, lebo dovtedy to bola doslova doska, a k tomu pribudol dvojfarebný sunburst. Skutočný zlom však prišiel v roku 1957, keď Fender vymenil pôvodný jednoduchý snímač za split-coil, teda za snímač rozdelený na dve polovice.

Dôvody boli praktické hneď dva. Pôvodný jednocievkový snímač brumil, čo Lea Fendera vyslovene štvalo, a navyše mal pólové nástavce priamo pod strunami, takže vytváral taký tvrdý nábeh tónu, že trhal reproduktory. Keď snímač rozdelil na polovice, zapojil ich opačne a magnety posunul po stranách strún namiesto pod ne, zmizol brum aj ten tvrdý náraz a zvuk zostal plný a okrúhly. V tom istom roku dostala basa aj hlavu podľa Stratocastera a pickguard s elektronikou namontovanou priamo naň. Odvtedy sa už v podstate nezmenila, čo je pri nástroji vyrábanom od roku 1951 dosť výnimočné.

Najväčší podiel na tom, že sa Precision stala štandardom, má pravdepodobne James Jamerson. Hral na kuse z roku 1962, ktorému sám hovoril Funk Machine, a nahral s ním prakticky celú zlatú éru Motownu. Jeho basové linky sú dodnes povinná literatúra pre každého, kto to s basou myslí vážne.

Na druhom konci Ameriky dostal mladý Brian Wilson od otca Precision aj zosilňovač v decembri 1961 a naučil sa na nej hrať za pár dní. O necelý rok vyšiel debut The Beach Boys. Z tej istej éry pochádza aj Carol Kaye, štúdiová basistka z partie Wrecking Crew, ktorá na Precision nahrala taký počet hitov 60. rokov, že sa to prakticky nedá zrátať.

Potom už to išlo samo. Donald „Duck“ Dunn v Booker T. & the M.G.’s, John Entwistle v The Who, Roger Waters v Pink Floyd, Dee Dee Ramone v Ramones, Paul Simonon v The Clash, Sting v The Police, Bruce Foxton v The Jam. Neskôr Steve Harris v Iron Maiden, Duff McKagan v Guns N’ Roses, Mike Dirnt v Green Day a Nate Mendel vo Foo Fighters. Je ťažké nájsť žáner, v ktorom by Precision niečo zásadné nenahrala, a väčšina z týchto mien má dnes vlastný signature model. Quincy Jones to zhrnul tak, že basgitara Fender bola „jediným technologickým prielomom, ktorý navždy zmenil hudbu“.

1. Prvá Precision sa predala v októbri 1951 za 199,50 dolára a dostať sa dala iba v priehľadnej blonde farbe. Distribútori z nej spočiatku nadšení neboli vôbec, takže Leo Fender s ňou osobne obchádzal kluby a koncertné sály a presviedčal muzikantov jedného po druhom.

2. Názov nemá nič spoločné so zvukom. Precision odkazuje na presne osadené pražce, vďaka ktorým sa na nej dalo hrať čisto hneď od začiatku, na rozdiel od bezpražcového kontrabasu.

3. Kritik Leonard Feather si v roku 1952 na koncerte Lionela Hamptona zapísal, že počuje basu, ale nevidí basistu, a že na pódiu stoja dve gitary, pričom počuť len jednu. Hamptonov basista Roy Johnson mu na to povedal, že s prechodom nemal žiadny problém a nástroj použil na koncerte v ten istý deň, ako ho dostal.

4. John Entwistle si ako 14-ročný v roku 1959 postavil vlastnú kópiu Precision podľa fotiek, lebo v Británii sa vtedy nedala zohnať. Dlho mu nevydržala, predal ju na naliehanie Rogera Daltreyho, ktorý tvrdil, že mu z nej neustále odchádzajú reproduktory.

5. Basgitara, ktorú Paul Simonon rozbíja na obálke albumu London Calling, je Precision. Stalo sa to 20. septembra 1979 v newyorskom Palladiu a dôvodom bola zlosť na vyhadzovačov, ktorí nepúšťali ľudí zo sedadiel. Fotografka Pennie Smith pritom tú snímku nechcela dať na obal, lebo jej prišla rozmazaná, a časopis Q ju v roku 2002 vyhlásil za najlepšiu rockovú fotku všetkých čias. Zvyšky tej basy sú dnes vystavené v Museum of London.

Pôvodná Precision mala krk z jedného kusa javora aj s hmatníkom. V roku 1959 Fender prešiel na nalepený palisandrový hmatník a ten sa stal štandardom, až kým sa v polovici 60. rokov javor nevrátil ako alternatíva. Odvtedy si vyberáš ty.

Rozdiel existuje, ale je menší, než sa o ňom na internete píše. Javor je tvrdšie a hustejšie drevo a navyše sa lakuje, takže tón má o niečo ostrejší nábeh a výraznejšie výšky. Je to ten zvuk, ktorý funguje, keď potrebuješ, aby bolo basu počuť ako samostatný nástroj a nielen ako podklad pod kapelou. Palisander sa nelakuje, je pórovitejší a mäkší, takže nábeh zaokrúhli a celkovo znie o kúsok teplejšie a tmavšie. Počuť to naozaj je, ale je to menší rozdiel než medzi dvoma sadami strún a oveľa menší než to, čo s tónom spraví tvoja pravá ruka.

Oveľa väčšiu rolu preto zohráva pocit pod prstami. Lakovaný javor je hladký a klzký, takže ruka po ňom kĺže rýchlejšie, ale ak sa ti potia dlane, môže sa chytať. Palisander je matný a drsnejší, drží prst o niečo lepšie a nikdy sa nelepí. Práve preto sa oplatí skúsiť oba a rozhodnúť sa podľa toho, čo ti sadne.

Player II je u Fendra tá najdostupnejšia rada, teda nástroje vyrobené v Mexiku, ktoré sa cenovo držia pri zemi, ale stále ide o skutočné Fendre so všetkým, čo k tomu patrí. Najviditeľnejšia zmena oproti pôvodnej sérii Player je práve návrat palisandra. Predtým sa používalo svetlejšie drevo Pau Ferro, ktoré je samo osebe v poriadku, ale opticky to nikdy nebolo ono, lebo Fendra si človek automaticky spája s palisandrom.

Druhá vec, ktorú na nich ucítiš hneď, sú zaoblené hrany hmatníka. Keď si berieš basu do ruky v obchode, prvé, čo ti môže prekážať, sú vystupujúce konce pražcov a ostrá hrana hmatníka, ktorá tlačí do dlane. Tu nie je ani jedno, pražce sú pekne začistené a hmatník je zaoblený zhora aj zdola. Krk je moderné C s rádiusom 9,5 palca, takže padne do ruky aj menšiemu človeku alebo tínedžerovi, a zozadu má saténový polyuretánový lak, čo v praxi znamená, že palec po ňom kĺže hladko a nezbiera špinu ani pri spotených rukách.

Najviac však prekvapil snímač. Zo všetkých Fender bás, ktoré Matej testoval, má práve tento najdrzejší charakter. Kým drahšie modely sa tvária profesionálne a vyvážene, tento je úprimne prierazný a tlačí dopredu, až si tú basu bez problémov predstavíš v punkovej kapele, kde preráža cez všetko ostatné. Vo videu sú zvukové ukážky, takže si to vieš posúdiť sám. Konkrétne ide o Player II Precision Bass v Rallye Orange s javorovým hmatníkom a bielym trojvrstvovým pickguardom a o verziu Cactus Gray s palisandrom.

Ak chceš originálneho Fendra a nechceš zaň dať niekoľko tisíc, Player II je tá najrozumnejšia cesta. Nemá sa za čo hanbiť ani vedľa drahších modelov, má svoj vlastný charakter a sedí aj niekomu, kto Fendra využije len okrajovo, ale chce mať doma originál. Jediné, čo trochu mrzí, je, že príde v kartónovej krabici a obal v nej nenájdeš, takže s gigbagom alebo kufrom počítaj zvlášť.

O úroveň vyššie stoja American Performer a American Professional II, teda basy vyrobené v USA s lepším hardvérom aj snímačmi. Kto chce vintage zvuk a vzhľad, nájde ho v American Original 60s, a kto chce presne ten nástroj, aký sa predával v 50. rokoch, siahne po American Vintage II 1954. Tá má pôvodný jednocievkový snímač, veľkú Telecaster hlavu spred roku 1957 a rádius hmatníka 7,25 palca, čo je výrazne guľatejšie než dnešných 9,5. Ak hľadáš skôr modernú a odľahčenú basu, pozri si Aerodyne Special.

A ak ťa ťahá konkrétny zvuk konkrétneho človeka, signature modely nie sú marketing. Steve Harris Precision má iný snímač a je postavená presne na ten cval, ktorý poznáš z Iron Maiden, Duff McKagan Deluxe je nastavená na drsnejší rockový zvuk a Nate Mendel P Bass je jednoduchá klasika pre človeka, ktorý chce jeden tón a chce ho mať dokonalý. Celú ponuku máš v basgitarách Fender, ak hľadáš svoju prvú, pozri si basgitary pre začiatočníkov, a ak potrebuješ nižší rozsah, máme aj päťstrunové basgitary. Mimochodom, druhou veľkou basou od Fendra je Jazz Bass, ktorý vznikol v roku 1960 a Precision nenahradil, ale doplnil.

Basa sama o sebe ti ešte nezahrá, takže počítaj aspoň so strunami, poriadnym popruhom a ladičkou. Ak hráš doma, stačí malé basgitarové kombo, na skúšobňu a koncerty už potrebuješ niečo väčšie, takže si prejdi basgitarové komba alebo rovno zostavu z hlavy a reproboxu. Keď z nej chceš dostať viac než len čistý zvuk, začni jedným basgitarovým efektom, pokojne overdrivom alebo kompresorom. A ak si zatiaľ len vyberáš, prejdi si Ako vybrať basgitaru, Ako vybrať basgitarový zosilňovač, Ako vybrať basgitarový reprobox a Ako vymeniť struny na basgitare. Mimochodom, ak ťa bavia takéto výročia, máme aj článok o tom, ako Telecaster oslávil 75-ku.

A keď si ani po tom všetkom nebudeš vedieť rady, proste si zájdi do niektorého z našich showroomov, kde si môžeš javor aj palisander vyskúšať vedľa seba a kolegovia ti s výberom radi poradia. Pri base je to aj tak jediná vec, ktorá naozaj rozhodne, lebo ako ti sadne do ruky, to ti z videa ani z článku nikto nepovie.